Prečo sa nemôžem zabiť alebo Vieme, kto sme?

Autor: Radovan Gondžúr | 19.1.2014 o 20:04 | (upravené 19.1.2014 o 22:17) Karma článku: 9,57 | Prečítané:  1270x

Niektoré situácie v živote spoločnosti ma presviedčajú o tom, že človek sa dostáva do čoraz väčšieho chaosu, kedy už snáď prestáva rozumieť aj sám sebe. Síce sme lepší vo virtuálnej komunikácii, no už nie tak dobrí v osobných vzťahoch. A práve tie sú najdôležitejším faktorom formovania charakteru človeka. Aký je človek, taká je spoločnosť. Vieme však, akí sme?

Nedávno som sa dočítal o tom, ako francúzski ministri navštívili škôlku, aby oznámili chlapcom, že sa môžu hrať s bábikami. V snahe „včas eliminovať predsudky a stereotypy, ktoré by sa neskôr mohli stať základom pre diskrimináciu". Prvé, čo mi v tejto súvislosti napadlo, bola predstava situácie, ako malý škôlkar stojí pred dverami toaliet odlíšenými postavičkami v sukni a v nohaviciach. Ak rozumiem správne snahe ministrov predísť prípadnému pocitu diskriminácie, nemal by sa tento chlapček riadiť podľa „stereotypov", ale mal by tak vojsť do ktorýchkoľvek dverí. Prípadná dilema chlapca, kto vlastne je, bude tak zažehnaná pocitom nediskriminácie.

Pred Vianocami minulého roku som viedol menšiu argumentačnú „bitku" s jedným chalanom o tom, aké je dôležité, aby dieťa vyrastalo v rodine založenej na manželstve muža a ženy. Niet nič potrebnejšieho pre dieťa ako vzor otca a srdce mamy. Presviedčal ma o tom, že rovnako dobre a možno aj lepšie sa dokáže o dieťa postarať pár rovnakého pohlavia. Následne som zistil, že pochádza z rodiny, ktorej otec spáchal samovraždu.

Pred niekoľkými rokmi som pôsobil ako dobrovoľník v Taliansku. Pracoval som s mladými. Stretol som chalana, vysokoškoláka, ktorý sa mi sťažoval so smutným výrazom v tvári, aké to je nespravodlivé, že mu nie je priznané právo zabiť sa. Ten výraz tváre si pamätám dodnes. Opýtal som sa ho, čo by robil, ak by sa jedného dňa dozvedel, že jeho syn uvažuje nad samovraždou a on by mal rešpektovať jeho „právo" vziať si život.

S podobnými ťažkými príbehmi som sa stretával v Prešove i v Bratislave, v Taliansku i v Mexiku. Každý z nich sa odohrával v inom kultúrnom a mentálnom prostredí. No zakaždým som sa však presvedčil o tom, že niet ideálnejšieho prostredia pre šťastný život než je rodina, založená na manželstve muža a ženy. Veď po inom, než po šťastnej rodine, netúžili ani títo chalani.

Mozaika príbehov je len obrazom toho, do akého chaosu sme sa dostali. Prestávame rozumieť tomu KTO SME. Strácame dôstojnosť samých seba. A tú nie je možné dosiahnuť bez toho, aby sme si vyjasnili veci tak, ako sú nám prirodzene dané. Mať jasno vo veciach nám pomáha predchádzať chaosu. Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.

Preto vítam snahu zakotviť definíciu manželstva v Ústave SR a zvýrazniť v nej ochranu a podporu rodiny. Nie kvôli politickým bodom, či marketingu. Kvôli tomu, aby sme vedeli KTO SME. Je to základ, od ktorého a v súlade s ktorým má štát vytvárať podmienky pre dôstojný život rodín. A jasný a pevný základ je potrebný pre stabilnú a usporiadanú stavbu. Aj tú, nášho života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?